Pamätáme si na časy, keď slovenskú reprezentáciu vo futbale viedol Vladimír Weiss starší. Jeho nesporným úspechom bol historicky úspešný postup našich futbalistov na Majstrovstvá sveta v Juhoafrickej republike. Potom akoby prišiel zlom. Zlom v správaní trénera, ktorý psychicky nezvládol slabé výkony mužstva a správal sa voči novinárskej obci, akoby bola prašivá (o kvalitatívnej hodnote otázok novinárov dnes nebudem písať - to je na samostatný článok). Bol nevrlý, nadával, ignoroval niektoré tlačovky a po tom, ako na verejnosť prenikli informácie, koľko za mesiac Vladko "zhrabne" za kumulované trénerské funkcie sa pod jeho zadkom začala jeho stolička povážlivo otriasať. A keďže u nás platí pravidlo: "Čo Slovák, to tréner", tak sa na túto pozíciu tlačili takmer 3 milióny nádejných adeptov.
Slovenský futbalový zväz, táto nedobytná bašta "bafuňárov", kde zase platí pravidlo: "Kto s nami nebije bandu, musí preč", vyriešilo tento problém tak, ako by na to nik ani vo svojich tajných snoch nepomyslel. Určila tréneroch dvoch. Úspora na financiách? Žiadna. Ba práve naopak. Na chvíľu však bol na futbalovom piesočku kľud. Ľuďom sa zalepili oči a naša liga - neliga, spolu s repre bežali ďalej. Návštevy na futbalových štadiónoch neprevyšovali 5. anglickú ligu, kultúrnosť na nich ostala niekde vzadu. Keď tu sa zo zabudnutia opäť vynorila na verejnosť naliehavá otázka výstavby Národného futbalového štadiónu. Tento honosný názov neveští nič dobré. Len to, že sa na ňom opäť priživí zopár vyvolených a že sa odhadovaný rozpočet 40 miliónov eur prehupne po dokončení tesne nad hranicu 100 miliónov. Samozrejme, že výhovoriek, prečo sa to tak stalo, budú tucty.
Včera (7.6.2013) sa naši futbaloví "milionarios" stretli v Lichtenštajnsku s provinčnými amatérmi, či poloprofesionálmi na jednom zo zápasov, kde si naši borci mohli uchovať aspoň akú-takú nádej na postupové priečky. Domov som prišiel až po 21. hodine a s hrôzou som si uvedomil. že som zabudol na to, že v televízii šiel priamy prenos zo zápasu. Oj, povedal som si. Chcel som vidieť tie strelecké hody, kde naši junáci rozbijú tých amatérov ako baba mokré noviny. Chcel som vidieť radujúcich sa hráčov po strelených góloch. Chcel som vidieť víťazstvo.
Zapol som si telku, nadávajúc si, že už bude po všetkom. Bolo. Bolo po všetkých našich nádejách. A nielen to. Slovenská reprezentácia na čele s dvojhlavým trénerským drakom utrpela debakel, utrpela do neba volajúcu hanbu. Jednoducho neuspela. Hanba. Blamáž. Jedine tieto dve slová vyjadrujú skutočný stav veci.
A ako to bude vyzerať ďalej? Futbalový zväz zaujme stanovisko ku spackanej kvalifikácia na MS v Brazílii, vyjadrí podporu trénerskemu duu a schváli ďalšie financie na výstavbu dôstojného futbalového stánku pre našich junákov s futbalovou loptou. Lebo veď prehrať na úplne novom štadioone s kapacitou 21000 divákov s Maltou 0:3, pri návšteve 5643 platiacich divákov, tak to už bude naozaj dôstojné.
Nech žije nedôstojné vyhadzovanie peňazí von oknom! Nech žije slovenský finančný tunel!
Foto: Pluska
